Prilis malo casu na priatelstvo..:(

8. dubna 2008 v 14:29 |  ♥Friends♥
Príliš málo času na priateľa...
Jedného dňa požiadala učiteľka svojich študentov, aby spravili menný
zoznam svojich spolužiakov v triede na dva čisté hárky papiera a medzi
jednotlivými menami nechali priestor.
Potom ich požiadala rozmyslieť si tú najkrajšiu vec, 
ktorú môžu jeden o druhom povedať a zapísať ju k danému menu.
Zamyslenie im zobralo zvyšok hodiny a pri odchode z triedy každý
študent odovzdal svoje zapísané papiere.
V najbližšiu sobotu učiteľka spísala zoznam vecí, ktoré študenti 
napísali jeden o druhom na individuálny hárok papiera každému jednotlivo.
V pondelok odovzdala každému jeho alebo jej zoznam. Krátko nato sa celá
trieda usmievala. "To naozaj?" počula šepkať z tej či onej strany.
"Nikdy som si nemyslel, že niečo pre niekoho znamenám.." boli časté komentáre.
Nik z triedy viac nespomenul tieto zoznamy vzájomných charakteristík
a názorov. Učiteľka sa nikdy nedozvedela, či to ešte medzi sebou preberali
, alebo či sa o tom rozprávali so svojimi rodičmi... Ale na tom nezáležalo.
Toto cvičenie splnilo svoj účel. Študenti boli šťastní sami zo seba a tiež
jeden z druhého. A život každého jedného plynul ďalej.
Niekoľko rokov neskôr bol jeden z týchto študentov zabitý vo 
Vietname a na pohrebe tohto výnimočného človeka, kedysi
študenta sa zúčastnila aj jeho vtedajšia učiteľka. Ešte nikdy
predtým nevidela vojaka v armádnej rakve. Svojho študenta
dlhé roky nevidela, bol z neho krásny dospelý muž.
Kostol bol preplnený jeho priateľmi a známymi. Všetci tí, ktorí ho
milovali, jeden za druhým posledný krát kráčali k jeho truhle.
Pani učiteľka bola posledná, aby zomrelému vzdala úctu.
Ako tam tak stála, jeden z vojakov, ktorí niesli truhlu, pristúpil k nej 
a opýtal sa: "Boli ste Markovou učiteľkou matematiky?
" Pani učiteľka prikývla "áno". Nato vojak reagoval: "Mark o vás veľa rozprával."
Po pohrebe, sa väčšina Markových bývalých spolužiakov zišla na kare.
Markovi rodičia tam boli tiež a čakali na príležitosť porozprávať sa
s jeho bývalou učiteľkou.
"Chceli sme vám niečo ukázať", povedal Markov otec vyťahujúc 
z vrecka svoju peňaženku. "Toto našli u Marka, keď bol zabitý.
Mysleli sme, že by ste to mohla spoznať."
Z priehradky opatrne vytiahol dva ošúchané kusy kancelárskeho 
papiera. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že boli skladané a otvárané
nespočetne veľa krát. Pani učiteľka, bez toho, že by sa potrebovala
bližšie pozrieť, vedela, že sú to papiere, na ktoré ona spísala všetky
dobré veci a vlastnosti, ktoré o ňom jeho spolužiaci napísali.
"Nesmierne vám ďakujeme za to, že ste toto urobili", povedala 
trasúcim sa hlasom Markova mama. "Ako vidíte, Mark si to veľmi vážil."
Ostatní prítomní spolužiaci sa pomaly zhromaždili okolo. Charlie sa hanblivo
usmieval, a potom bojazlivo povedal: "Ja mám svoj zoznam stále odložený
doma vo vrchnom šuplíku pracovného stola."
Chuckova manželka sa pridala: "Chuck ma požiadal, aby som jeho zoznam 
vložila do nášho svadobného albumu."
"Ja mám môj tiež odložený!", vykríkla Marilyn, "Vo svojom diári."
Potom Vicki, ďalšia spolužiačka, siahla do svojho vrecka, vybrala 
peňaženku a vytiahla svoj ošúchaný zoznam. "Nosím ho so sebou vždy a všade.",
povedala a bez mihnutia oka a najmenšieho zaváhania pokračovala:
"Myslím, že každý jeden z nás si svoj zoznam starostlivo uchoval."
Nato si už pani učiteľka musela v slzách sadnúť. Plakala pre Marka.
Plakala pre všetkých jeho priateľov, ktorí už nikdy nebudú mať možnosť ho vidieť.
Naše existenčné zaťaženie je tak silné, že zabúdame na skutočnosť, 
že život raz skončí. A my netušíme, kedy ten deň príde.
Preto povedz, prosím, ľudom, ktorých miluješ, že ich miluješ. 
Daj im najavo, že Ti na nich záleží, že sú pre Teba výnimoční a dôležití. Vyjadri to, než bude príliš neskoro... !!!

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama